Gabi Halmová: Dokud se hýbu, jsem naživu!

Gabi_115s.jpg

Ve dvaceti letech onemocněla záhadnou diagnózou - z ničeho nic oslepla, hrozilo jí ochrnutí a podle lékařů měla brzy zemřít. Situace, v které by se většina lidí naprosto sesypala - Gabi Halmová se ovšem nevzdala. Přestože úplně zdravá nebude už nikdy, zvládla vystudovat vysněnou vysokou školu, stala se úspěšnou fitness závodnicí, trenérkou a modelkou. Aktuálně připravuje vlastní knihu, sportuje ze všech sil a navzdory nepříznivé diagnóze je stále plná radosti a života. Přečtěte si její příběh!

Dobrý den, Gabi, děkuji, že jste si udělala čas na rozhovor s námi. „Sním 3 kila ořechového másla za týden!“ to byla věta, která mě u Vás na Facebooku praštila do očí :D Nemohu se proto nezeptat: Kolik ořechového másla už jste dnes snědla :)?

Dobrý deň :), dnes som mala klasicky 15g, lebo teraz som už trošku v inom režime. Lepšie povedané, už som zase v režime, kedy si všetko jedlo vážim.

3 kila ořechového másla, to je slušná dávka. Jak se vlastně člověku stane, že se z nuly dostane až na toto množství? Logicky každého napadne otázka, zda vlastně jíte i něco jiného :)???

Dúfam, že teraz si nebudú brať všetci zo mňa príklad, lebo je jasné, že neládujem do seba 3kg masla týždenne stále (nanešťastie :-D). To by som nedala ani so zázračným metabolizmom. Ako som sa dostala na také množstvo? Keďže ešte v máji sa udiali v mojom živote dosť dramatické, pre mňa až neprekonateľné veci, trénovala som stále, ale s jedlom to bolo fakt všelijaké. Vyzerala som úplne ako reálny zombík. Utápala som sa v žiali, spala som tak dve hodiny za tri dni. Buď som pracovala, alebo som bola vo fitku. Po nejakom čase som začala jesť normálnejšie a s maslami som to tak istý čas trochu preháňala, pretože pracujem s ľuďmi a nemôžem si dovoliť prenášať svoje emócie na nich. Nebolo to cielené, ale mala som polkilové balenie na stole a vždy, keď som išla okolo, dala som si lyžičku, alebo dve. Takto to jednoducho ide rýchlo a človek to zistí, až keď vyškrabkáva dno. Našťastie, stále som mala ťažké tréningy, spala som málo, takže až také dramatické zmeny to s mojim telom neurobilo. Vždy hovorím, že maslo je lepšie ako tabletky na upokojenie, či antidepresíva, aj keď pravda je, že tie som si ešte nikdy nedala.

Asi se mnou budete souhlasit, že tuky jsou součástí zdravé výživy a není potřeba se jich bát. Můžete poradit méně zkušeným, proč tuky zařazovat, jak s nimi zacházet, kolik jich jíst a tak dále???

V prvom rade si musíme uvedomiť, že každý človek je originál. Čo sedí jednému, to nemusí vôbec vyhovovať druhému. Zásada je mať v jedálničku zaradené bielkoviny, sacharidy a zdravé tuky vo vhodnom pomere. Mali by tvoriť 20 až 30% denného príjmu a zdôrazňujem, že taká mastná saláma, alebo pečené koleno nie sú zdravé tuky. Čo sa týka zdravých tukov, sú nesmierne dôležité z viacerých dôvodov. Zohrávajú obrovskú rolu v tom, že pomáhajú zvládať nálady, udržiavať duševnú rovnováhu, bojovať proti únave a dokonca kontrolovať telesnú váhu. Zabezpečujú absorpciu vitamínov A, D, E a K, ktoré sú rozpustné v tukoch, podieľajú sa na produkcii základných hormónov v tele a majú ešte množstvo ďalších benefitov. Ak má niekto naozaj paniku a nevie si stravu nastaviť, oplatí sa obrátiť na odborníkov.

Tuky Vám evidentně svědčí, nicméně jste závodnice ve fitness, můžete nastínit, jak vypadá Váš jídelníček v přípravě a mimo ni? Určitě i Vy máte období, kdy musíte svá milovaná másla trochu omezovat…

Samozrejme v diéte si všetko striktne vážim a pripravujem do krabičiek. Milované maslá mám presne dané na dve 15g lyžičky denne, ale nie hodinu pred a po tréningu. Mám dostatok bielkovín z bieleho mäsa, vajec a k tomu jem zelenú zeleninu, petržlen a konjakové cestoviny. Pijem asi 3 litre vody denne a tréningy mám dvojfázové. Sacharidy jako je ryža, či zemiaky môžem jesť veľmi málo, skúšala som to veľakrát, mnohí tréneri ma presviedčali, že inak to nepôjde, ale vždy to dopadlo práve so sacharidmi zle. Takže som sa naučila spoliehať sama na seba a tiež ak niekomu zostavujem jedálniček, nikdy nedostane to isté jako niekto pred ním. No a keď sa nepripravujem na súťaž, tak musím aj tak jesť zdravo, ale jedlo si dávam „od oka“ a doprajem si občas aj mliečne produkty.

Dřina ve fitku není pro Vás zdaleka není tou největší dřinou, se kterou se potýkáte. Máte za sebou dost silný příběh, můžete říct našim čtenářům, co Vás potkalo?

Keď som mala 20 rokov oslepla som, z večera do rána. Vtedy som chcela ísť na FtF VŠMU (Filmová a televizní fakulta muzických umění, poznámka) a mesiac pred prijímačkami som nevidela nič. Chceli to diagnostikovať ako sklerózu multiplex, ale už vtedy som tušila, že to tak nie je, keďže v rodine máme iné genetické ochorenie. Mesiac po mojej hospitalizácii skončil tiež v nemocnici môj strýko, ale on zomrel o pár mesiacov a to nemal ešte ani 50 rokov. Mne sklerózu multiplex nepotvrdili, ale aj tak som mala problém s motorikou a hrozilo mi, že nebudem ani počuť.  Prognózy boli, že nemám pred sebou extra dlhý život. Už vtedy som začala veľmi neobratne behať po schodoch v nemocnici, pretože lekári mi povedali, že kým sa hýbem, tak žijem.  Liala som do seba zeleninové šťavy, mama skoro skrachovala na vitamínoch, ktoré mi zháňala až z USA a trvalo rok, kým som opäť videla normálne v plných farbách. Na mojom tele nebolo miesto, kde by som nemala kanylu. Okrem toho, vďaka kortikoidom som vyzerala ako malý slon. Nadváhu som nemala, ale človek opuchne, naleje sa vodou a je to naozaj na nervy počúvať od známych, že ako „dobre ma v nemocnici vykŕmili“ :-).

To ešte stále nikto nevedel, čo mi vlastne je, ale v správe mi napísali, že kedykoľvek sa to môže vrátiť.   Po pol roku sa mi akoby „rozrastroval“ obraz, ale po desiatich minútach to prešlo a občas sa to deje aj teraz. Ťažké to je hlavne na psychiku, lebo nikdy neviem, či to o tých 10 minút prejde, alebo nie. Ale aj tak som vyštudovala FFUK a VŠMU, robila som všetky športy, ktoré ma zaujímali a potom som začala súťažiť. Samozrejme, že mám stále stavy, kedy ma zachváti bolesť, potom nevidím, potom mám dva týždne príšernú migrénu (pred majstrovstvami Európy trvala 14 týždňov), ale cvičím stále. Aj tak som na tom lepšie ako ľudia, ktorí nemajú ruky, nohy, nevidia, nepočujú, alebo sú pripútaní na lôžko. Diagnózu mi oficiálne potvrdili len pár rokov dozadu, lebo presný rozbor na Slovensku ani nevedia urobiť a keď prišli výsledky, opýtali sa ma, či nepotrebujem psychológa, alebo psychiatra. Išla som vtedy do fitka.  Každú jednu sezónu mám tendenciu „končiť“ nielen kvôli peniazom. Moje telo niekedy len tak natiahne 4kg a to som v diéte. Je to dosť demotivujúce, lebo nemôžem ísť na 100%, musím ísť na 1000% a výsledok je vždy 70%. No všetci vidia len výsledok a nie ako na tom som. Vždy si však poviem, že ak to dokážem, môžem aj iným ľuďom, ktorí to majú ťažké povedať, že sa všetko dá. No a podaktorí si aj tak myslia, že je to celé výmysel, lebo podľa nich by som sa mala plaziť a vyzerať zle, prípadne byť po správnosti mŕtva :-D. 

No a k tej mojej diagnóze – volá sa  Creutzfeldova-Jakobova choroba (CJD) a vyskytuje veľmi zriedkavo. Pôvodná forma CJD je väčšinou následkom chorobnej zmeny génov a vyskytuje sa najmä vo veku od 55-75 rokov. Naproti tomu prepukáva nová varianta  často už v mladšom veku. Tým, že sa o nej vie málo, nedá sa presne povedať, ako sa prejavuje. Keďže ja mám familiárnu formu, je to dedičné - má ju moja mama, ja, ale moji dvaja bratia nie. Niektorí rodinní príslušníci, ktorí ju mali, sa sťažovali na ukrutnú bolesť hlavy, začali mať rôzne problémy spojené s centrálnym nervovým systémom, upadli do kómy a už sa neprebrali. Iní začali mať poruchy spánku, koordinácie, oslepli, začali mať poruchy pamäte, postupne boli ako handrové bábiky a pomaly zomierali. Spúšťačom môže byť úraz, alebo emocionálny stres. 

I pro člověka, který neprošel něčím takovým jako Vy, je v dnešní době čím dál těžší najít lásku ke svému tělu. Stále více dívek trpí poruchou příjmu potravy, díky sociálním sítím jsou vystaveny velkému tlaku na dokonalou postavu. Potýkala jste se také někdy s PPP, cítíte na sobě vliv a tlak sociálních sítí nebo jste vůči tomu imunní?

V prvom rade, zažila som aj obdobie, že sme veľa jedla nemali, keď som bola malá. To ma naučilo jedlom neplytvať a vážiť si ho. Okrem toho, keďže som si prešla tým, že som nevidela a mala som úplne iné problémy, toto ma naozaj obišlo, ak nerátam situácie, že som sa trápila a jedla som len „zo slušnosti“. Ale jedla som vždy. Okrem toho som mala takú výchovu, že nie je dôležité ako vyzeráme, ale akí sme ľudia, ako sa správame k ostatným a či máme čisté oblečenie. Aj tak sa každému páči niečo iné, preto je dôležité, aby sme boli so sebou spokojní my. Láska nie je o dokonalej postave, ale o dobrom srdci. Tlak sociánych sietí si svoju cestu nájde. Napríklad ja to pociťujem tak, že podaktorí ľudia si myslia, že som ľahká korisť, prípadne povrchná, bez mozgu a nič okrem fitness neviem. To, že mám fotky na facebooku a instagrame berú, že sa chcem len zviditeľňovať a predvádzať. To, že tam mám vždy text na zamyslenie si nevšímajú. Ak mám foto s úsmevom, „som šťastná“ a ak sa neusmievam, „som namyslená“, ale podľa sociálnych sietí som šťastný bezproblémový človek a občas zlatokopka :-D. Niektorí ľudia o mne vedia toho viac jako ja sama :-D.

Pár rozhovorů s fitness závodnicemi jsme už měli, proto se zeptám i Vás – vnímáte fitness jako svět intrik a pomluv nebo je to podle Vás naopak přátelské prostředí? Jaká je obvykle atmosféra na závodech, baví se soutěžící mezi sebou nebo na sebe spíše vrhají vražedné pohledy a kradou si plavky :D???

Myslím, že intrigy sú všade, kde nájdu živnú pôdu a nie je to športom, ale ľuďmi. Stretla som sa s nimi v práci, vo fitku, ale aj medzi súťažiacimi. Čo sa týka súťaží, väčšinou chodím sama do zahraničia a teda vždy potrebujem od niekoho pomoc. Nikdy sa mi nestalo, aby mi nikto nepomohol. V Portugalsku som sa pripojila k talianskemu tímu, navrhli mi to oni, lebo za Slovensko som tam bola iba ja a bola s nimi fakt zábava. Kvôli mne začali hovoriť po anglicky, takže mám skôr dobré skúsenosti. Plavky, ukradne len amatér. Každé sú totiž originál a teda nikto si ich už verejne nemôže obliecť. Raz mi ukradli farbu, ale vzápätí mi traja ľudia ponúkli svoju. Dokonca stalo sa, že som si zabudla drahé plavky v šatni a poslali mi ich. Takže tá atmosféra je v pohode, ale záleží aj na krajine v ktorej súťaž je.

Velké popularitě mezi fitness soutěžícími se těší ořechová másla – proto mám velkou radost, že ta naše jsou Vaší stálicí. Jste ze Slovenska, jak jste je vlastně objevila?  Které máte nejraději a na co je všechno používáte?

Maslá nepoznajú hranicu, ani prekážky :-D. Vyhrabem ich všade. Najprv som dostala kešu maslo ako darček od kamarátky z Čiech a bolo vynikajúce. Potom som si klikla na váš blog. Vždy ma totiž zaujíma príbeh, to je „diagnóza“ z VŠMU. No a vaše blogy ma veľmi zaujali. Hneď bolo vidieť, že to, čo robíte, robíte srdcom a nie je to len o výrobe a predaji orechového masla. Poviem to asi tak, že jedla som už asi všetky maslá, ktoré sa dajú kúpiť a zohnať na trhu pomaly polovice planéty, dokonca si niekedy vyrábam vlastné kombinácie a vaše maslá patria medzi topky, pretože ako hovorím majú „dušu“.


To sú proste maslá, ktoré vám naozaj spravia deň
. Nejradšeji mám všecky :D Ale momentálne ma úplne dostala „VELKÁ ČTYŘKA“, pretože chvíľu som si myslela, že jedna chuť tam bude prerážať, ale nie je to tak. Mojím večným favoritom je asi kešu a všetky vaše fantastické a originálne kombinácie s ním no a pistácia je ďalšia láska. Nebudem ďalej menovať, lebo sa dostanem zase k tomu, že vymenujem celý váš sortiment :-D. Najradšej ich proste lyžičkujem, ale keď mám čas, tak ich pridávam na proteínové koláčiky, dezerty, alebo ich v primeranom množstve pridávam aj do šalátu namiesto oleja.

Léto je za námi, blíží se podzim. Prozradíte, jaké máte plány v nadcházejícím období?

Pracovať na forme, pre dobrý pocit a určite vydať knihu, lebo je už napísaná a tiež e-book s receptami. Veľký plánovač nie som, ale určite toho postíham viac. Naučila som sa, že čím mám viac plánov, tým menej ich stihnem, tak radšej robím věci jako prídu.  

Je ještě něco, co byste chtěla vzkázat našim čtenářům a zákazníkům nebo Vašim fanouškům a klientům???

Nikdy sa nevzdávajte svojho sna len preto, lebo väčšina tvrdí, že to nie je možné a nemáte na to prepoklady. Aj keď sa vám to nepodarí niekoľko rokov, raz určite áno, ale musíte tým snom vyslovene „žiť“. O mne sa hovorilo, že nikdy nebudem mať vysokú školu a to mám dve a tiež, že nikdy nebudem bikina. A to som bola sedem rokov na poslednom mieste, takže to vyzeralo fakt beznádejne. Ak sa vám aj niečo nepodarí, aspoň ste to skúsili. No a čo sa týka masiel, nezabúdajte, že maslo sice nevyrieši váš problém, ale ak si dáte za lyžičku lásky a pohody, ktorá v masle od nutspreed je, upokojíte sa a riešenie nájdete :)

Děkuji za rozhovor a přeji hodně sil a úspěchů :-)!!!

Gabi a její úspěchy můžete sledovat na Instagramu ZDE.


Líbil se Vám článek? Rádi si popovídáme i s Vámi! Napište nám na nutspread@nutspread.cz a určitě se domluvíme :)

 

Zajímá vás, co je u nás nového?

Sledujte nás